Domů / Novinky / USS Nautilus SSN 571
Celkový přehled
PROVOZNÍ INFORMACE

 

Plastic Planet Shop

Kodymova 2539/8, Praha 5 - Stodůlky

telefon: 235 315 925

 

Otevírací doba  

Pondělí           po předchozí dohodě 
Úterý 12-18 hod.
Středa 12-18 hod.
Čtvrtek 12-18 hod.
Pátek 12-18 hod.
Sobota zavřeno 
Neděle zavřeno

 


Těšíme se na Vaši návštěvu 
 

obchodní tým Plastic Planet

email: shop@plasticplanet.cz

 

 

     

Odběr novinek

USS Nautilus SSN 571

PlasticPlanet - USS Nautilus SSN 571 - PlasticPlanet    Navzdory úspešnosti v druhej svetovej vojne mali bojové ponorky mnoho nezanedbateľných nedostatkov. Medzi najzávažnejšie nepochybne patrila rýchlosť plavby s dieselovými motormi.

USS Nautilus SSN 571

 

AUTOR: RUDOLF TOMŠA — FOTO: ARCHIV AUTORA


Navzdory úspešnosti v druhej svetovej vojne mali bojové ponorky mnoho nezanedbateľných nedostatkov. Medzi najzávažnejšie nepochybne patrila rýchlosť plavby s dieselovými motormi, ktorá bola oveľa nižšia v porovnaní s protivníkovými torpédoborcami, a už vôbec nehovoriac o plavbe pod hladinou, keď k pohybu využívali elektrický pohon. Navyše sa po uplynutí vyhradeného času museli vodou dokonale maskované lode vynoriť, aby dobili batérie a obnovili
pre svoje posádky životne dôležitý prísun vzduchu. Práve v tomto kritickom okamihu sa stávali najviac zraniteľné hladinovými, ale aj vzdušnými prostriedkami znepriatelenej strany. Konštruktéri ponoriek dlho hľadali spôsob, ako eliminovať
nežiaduce operačné riziká a popritom vyvinúť ideálne riešenie umožňujúce dostatočne zvýšiť toľko potrebnú rýchlosť, či možnosť stráviť celý operačný čas plavby maskovaný nekonečnou masou morskej vody. Napriek enormne
vynaloženej snahe si máloktorí z nich ale uvedomovali, že majú riešenie neustále po ruke v podobe jadrového pohonu.

Jadrový program 19
Idea jadrovej ponorky sa objavila už pred 2. svetovou vojnou, keď americkí vedci predložili ministerstvu námorníctva návrh nového pohonu využívajúceho nukleárnu reakciu štiepenia atómov. Princíp celého systému spočíval v tepelných výmenníkoch, v ktorých sa voda ohrievaná jadrovým reaktorom menila na plynné skupenstvo a následne roztáčala parné turbíny. Tie mali vzápätí poháňať palubné generátory vyrábajúce prúd pre elektromotory lodných skrutiek. K novej technológii značne pesimisticky orientovaní kongresmani uvoľnili začiatkom roka 1939 na vývoj jadrového pohonu skromnú finančnú čiastku, nepresahujúcu 1500 dolárov. Vývoj daného zariadenia sa ale vzhľadom na nastávajúcu vojnovú krízu aj tak nikdy nerealizoval. Na projekt sa však nezabudlo úplne a v polovici roka 1946 obnovilo víziu nukleárneho pohonu niekoľko zainteresovaných námorných dôstojníkov. Medzi nimi vynikal hlavne 46-ročný technický úradník, kapitán Hyman G. Rickover, ktorého povojnovou úlohou bolo zakonzervovanie prebytočných vojnových lodí zakotvených v nespočetných prístavoch na pobreží Tichého oceánu. Uznávanému expertovi v oblasti lodných elektrických sústav učarovala jadrová energia a pri jej štúdiu sa zoznámil s významným fyzikom doktorom Philipom H. Abelsonom. Obaja aktéri začali okolo seba zhromažďovať obdobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí by dokázali presvedčiť zodpovedné armádne i politické zložky o nutnosti potreby vývoja jadrovej ponorky. V rámci ministerstva obrany museli v prvom rade presvedčiť veliteľstvo námorníctva, ďalej tajomníka námorníctva a napokon i samotného ministra obrany. Najvyššie postaveným námorným dôstojníkom bol v tom čase náčelník námorných operácií (CNO) admirál Chester Nimitz.


Hrdina z Pacifiku, stimulovaný vidinou nového podmorského plavidla schopného neobmedzenej prevádzky pod hladinou, zareagoval na Rickoverov a Abelsonov návrh prekvapujúco kladne. Vzápätí zaslal tajomníkovi námorníctva memorandum požadujúce odsúhlasenie pridelenie financií na vývoj nového plavidla. Tajomník námorníctva John L. Sullivan zasa schválil Nimitzovo memorandum a postúpil ho ministrovi obrany Jamesovi V. Forrestalovi. Na začiatku roka 1948 tak mohlo námorníctvo s konečnou platnosťou iniciovať stavbu jadrovej ponorky. V tom čase už ale s predstihom doby prebiehal v US Navy utajený vývoj palubného reaktora. Za týmto účelom boli založené dve laboratória. Knolls Atomic Power Laboratory v Schenectady v štáte New York, ktoré pracovalo s už existujúcim projektom tzv. Danielovho jadrového reaktora (s odstupom
času pokusne použitého aj v letectve), zatiaľ čo Rickoverom vedené laboratórium v Oak Ridge v štáte Tennessee vyvíjalo úplne nový reaktor za výdatného úsilia spoločnosti Westinghouse Electric Corporation. 

Více se můžete dočíst v Plastic Planet číslo 5.